Gloomhaven

hodnoceno 468x (Seznam vlastníků)

Gloomhavenské zápisky 02

Autor: Victarion | 1 hodina 0 minut | 25.8.2019 | 8

Hra: Gloomhaven

Hráči: Victarion

Zápisky sú voľným prepisom dobrodružstiev, obsahujú drobné alebo nepriame narážky na postavy, ich schopnosti, ciele, predmety a lokácie. Táto a predchádzajúca kapitola sa odohráva pred samotnou kampaňou.

Kapitola 2: Jeksera

Tľap, tľap, tľap. Hostincom "U spiaceho leva" doznieval pomalý, arogantný potlesk. Štíhla postava zahalená vo vulgárne červenom plášti vstala a vystúpila z tmavého rohu miestnosti do slabého svetla sviečok. Mráz mi prebehol po chrbte a ruka mi inštinktívne vystrelila k dýke. Nebála som sa nejakých miestnych ožranov. Ani ozbrojených strážcov. No ak niekto dokáže predo mnou tak úspešne skrývať svoju prítomnosť, niečo nie je v poriadku. Grollo vstal tak prudko, až prehodil drevenú lavicu, na ktorej sedel. Zjavne bol podobne zaskočený.

"Tamto nie je potrebné," začala postava, ukazujúc tenkou, červenou rukou na moju dýku. "Nechystám sa s vami bojovať. Práve naopak. Chcem si kúpiť vaše služby."

Žena energicky kráčala k nám. Spod kapucne červeného, zlatom lemovaného plášťa cerila svoje biele zuby. Nebol to hrejivý a objímajúci úsmev. Bol to umelý, nacvičený, falošný úškrn. Mala červenkastú, varlathskú pokožku. Ako kráčala, plášť poodhalil ľahkú, pozlátenú šupinovú zbroj. Nákrčník, tepané nátepníky aj náholenice - všetko pozlátené, drahé a vyzývavé. Za to brnenie by si tu, v Starom prístave, mohla kúpiť aspoň trojsťažňovú plachetnicu aj s celou posádkou. Ešte jeden detail ma na nej zaujal. Dlhý, tenký chvost.

Grollo zavrčal. Ja som stála bez pohnutia, pripravená útočiť alebo utekať, podľa toho, ako sa bude situácia vyvíjať. Gebuľa sa vrátil z kuchyne späť, znepokojený hlukom z prevrátenej drevenej lavice.

"Hej, ty!" zvolala zlato-červená žena na krčmára. "Prines nám na pitie to najlepšie, čo v tejto krysej diere nájdeš!" Keď Gebuľa určil pôvodcu rozkazu, zbledol, dal si čelom vzad a stratil sa za dverami kuchyne. Očividne ju spoznal, ani ho nenapadlo pýtať platbu vopred.

"No tak, posaďte sa konečne. Prišla som obchodovať," pokračovala žena. Pozrela som sa na Grolla a kývla som hlavou na súhlas. Pomaly sme si sadli. "Vy ste očividne cudzí, ak ma nepoznáte. Všetci ma tu poznajú," spustila žena. Jej prítomnosť v tomto podniku pôsobila ako päsť na oko. "Ja som Jeksera. Potrebujem... výpomoc," hľadala slová. "Niečo, čo bolo moje, mi bolo ukradnuté. Vy dvaja mi prídete ako vhodní kandidáti na vyriešenie tejto... nepríjemnej záležitosti."

"Nepoznáš ma. Ani jeho," kývla som hlavou na Grolla. "A nie je žiadne my. Som ja a on."

"Och," Jeksere pohasol úsmev. "Dvaja by ste mali omnoho väčšiu šancu na ... úspech."

Na prežitie. Napadlo mi, že chcela povedať na prežitie.

"Tento... zlodej," posunula smerom k nám uhlíkom naznačený náčrt, "neváhal zabiť, aby ma okradol! Ponížil! Podrazil!" Chvostom švihala rozčúlene zo strany na stranu. "Mimochodom, za vašu.. námahu... by som vám zaplatila desať zlatých. Každému.

Za desať zlatých by som "U spiaceho leva" mohla prežiť celú zimu. Ak by som sa uskromnila, možno až do konca jari. Konečne by som si kúpila hrubý zimný plášť, ten môj bol tenký a samá diera. Mohla by som sa najesť každý deň bez toho, aby som musela kradnúť. Z myšlienok ma vytrhol Gebuľa. Na mastnej drevenej tácke doniesol poháriky a fľašu niečoho nažltlého a kalného. Jeksera zaprskala a Gebuľa sa odkymácal za pult s prekvapivou rýchlosťou. Varlathka odzátkovala fľašu a vzduch zaplnil ostrý pach pálenky. Naliala trochu do pohárikov a posunula ich smerom k nám.

"Tak dohodneme sa?" pozrela sa spýtavo najskôr na mňa a potom na Grolla. "Ak nemáte záujem, ešte zastihnem tých dvoch, čo z tadiaľto pred chvíľou odišli".

"Tí dvaja nestáli za nič," ozvala som sa dotknuto.

"Ísť Grollo," zaburácal Grollo, až ma myklo.

"Ísť Ravena! Zlato platiť červená žena!" Nielen, že nám Grollo rozumel, ale hovoril aj spoločnou rečou. Teda, snažil sa hovoriť.

"Vidím, že tvoj spoločník je... chytrý," zacerila sa Jeksera. "Spozná dobrý obchod."

"O čo ide? Čo ti ukradol?" Nenechala som sa tak ľahko presvedčiť.

"Dokumenty. Obchodné zmluvy! Moje veci!" rozčúlila sa Jeksera a hlas jej preskakoval.

Zvažovala som svoje možnosti. Ide zima a prespávanie vonku neprichádzalo do úvahy. V zime nebudem môcť kradnúť ovocie zo sadov. Bola by som znova odkázaná na okrádanie chudákov... Desať zlatých je dosť. Grollo vyzeral, že je zvyknutý rozbíjať hlavy a lámať kosti a rozhodne by som bojovala radšej na jeho strane, ako na strane jeho nepriateľov. Jeksera nám ani zďaľeka nehovorí všetko čo vie. Išlo z nej niečo znepokojujúce a studené. Navyše, stačil by jeden alebo dva prstene z jej červenej ruky a mohla by si najať profesionálnych žoldnierov alebo gardu. Ale mala som pocit, že viem, o čo ide. Potrebuje niekoho, kto nebude klásť priveľa otázok. Niekoho, kto nebude nikomu chýbať, keby sa niečo pokazí. Niekoho, kto bude ochotný aj zabiť za desať zlatých. Na druhej strane, nebol by to prvý človek, ktorého by som zabila... A desať zlatých je dosť...

"Chceme zálohu," povedala som nakoniec. "Isto to chápeš.. náklady na cestu. Potrebujeme sa pripraviť," pozrela som na Grolla, ako by som hľadala podporu mojich slov.

"Platiť, červená žena!" zahrmel Grollo.

Jekserin úškrn sa ešte viac rozšíril. "To sú slová obchodníka," cerila sa Varlathka. Zašmátrala pod plášťom a na stôl hodila malý vačok, v ktorom zaštrngotali mince.

"Zvyšok dostanete potom. Pitie je na mňa." Svojho pohárika sa ani nedotkla. Postavila sa a energicky vykročila k dverám. "Urobte s tým zlodejom, čo uznáte za vhodné. Ale prineste späť, čo mi patrí. A nepokúšajte sa ma oklamať. To by sa vám nemuselo vyplatiť."

Zapleskla za sebou dvere a vzduch v hostinci sa zmenil, ako by sa trochu oteplilo a dýchalo sa ľahšie. Vzala som do rúk náčrtok muža, ktorý tu Jeksera nechala. Náčrtok bradatého muža s páskou cez oko.

Tieto veci zažila a zapísala

Ravena Sa'El

Odehráno v: Nitra (Okres: Nitra)